Prežili genocídu

V noci 7. apríla 1994 ozbrojené sily Rwandy a milície Hutu (takzvané "Interahamwe") blokujú cesty a začnú masakre Tutsiovcov a politických vodcov umiernených Hutusov. V prvý deň boli zabití tisíce ľudí. Niektorí sa podarí utiecť tým, že nájdu útočisko v táboroch OSN, ale vo väčšine prípadov jednotky mierových síl OSN nezasahujú do toho, čo sa deje, a nie odvážiť porušiť podmienky mandátu "sledovania". Hutu-kontrolované štátne rádio aktívne podporuje nenávisť voči Tutsis. Tiež akcie zosilňovačov sú koordinované v rádiu, napríklad sa prenášajú informácie o miestach, kde sa Tutsis snaží skrývať. 21. apríla Bezpečnostná rada OSN jednomyseľne rozhodla o odvolaní mierového kontingentu z Rwandy. V ten istý deň Červený kríž oznámil, že počet zabitých mohol dosiahnuť desiatky, ak nie stovky tisíc. Obaja pracovníci OSN a predstavitelia amerického ministerstva zahraničia sa však vo svojich prejavoch usilovne vyhýbali používaniu pojmu "genocída". Okrem toho 3. mája prezident Clinton vydal tzv. (PDD 25), ktorá obmedzuje účasť americkej armády na mierových misiách OSN. Až do 13. mája sa Bezpečnostná rada rozhodla hlasovať o otázke návratu mierových síl do Rwandy, ale ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová odložila hlasovanie o ďalšie štyri dni. Napokon 17. mája Bezpečnostná rada prijala uznesenie o vyslaní 5 500 mierových síl do konfliktnej zóny, avšak odoslanie bolo odložené kvôli nezhodám o financovaní operácie. V tom čase podľa Červeného kríža bol počet obetí masakru už 500 000. Napriek tomu v polovici júna neboli jednotky OSN stále posielané do Rwandy! Masakr Tutsi sa zastavil až po tom, čo v júli zajali Kigali vojaci RPF a vláda Hutu bola nútená utiecť do Zairu. Podľa oficiálnych údajov vlády Rwandy bol počet obetí z jedného dňa masaker 937 000. Skutočnosť genocídy proti Tutsis je uznaná medzinárodným spoločenstvom. Systematickú povahu tejto genocídy dokazujú mnohé dokumenty. Je známe napríklad, že vláda Rwandy použila pôžičky získané z rôznych druhov medzinárodných zdrojov na zbrojenie milícií Hutu, ktorých počet bezprostredne pred začiatkom genocídy dosiahol 30 000 ľudí. genocide.ru

(Celkom 15 fotografií)

Zdroj: ЖЖК /Amelita

1. Diana Nyongira: "Nikdy nemôžem zabudnúť na to, aké sú moje rodičia.

2. Mukakahisova Gaudióza: "Jeden z vrahov sa na mňa zľutoval a presvedčil ostatných, aby ma opustili, bolo mi 8 rokov."

3. Inosent Nirahabimana: "Opustil som svoju rodinu a zostal nažive, všetci zomreli, bolo mi 12."

4. Fred Murisa: "Jeden z ozbrojených mužov, ktorí mi z ruky odtrhli, stratil som vedomie, keď som sa zobudil, ruka ležala vedľa mňa."

5. Milosť Rutamu: "Už som prešla 10 operáciami a doposiaľ som to nevyriešila. Mám sen, aby som sa úplne zotavil."

6. Jean-Pierre Sibomana: "Keď som stratil svoju nohu a rodinu, štyri roky som žil sám v opustenej budove."

7. Anie-Sandrine Mook: "Keď som utiekol z Rwandy do Konga a prišiel do utečeneckého tábora, štyri roky som skryl svoje jazvy, aby som nebol zabitý." Hutus, ktorí boli všade, ma rozpoznal.

8. Tionesto Muvunyambo: "Nemám čo povedať, trpel som veľa bolesti, ale mohol som to veľa povedať."

9. Winnie Murekatete: "Moja hlava stále bolí, počujem hluk, ako keby v mojej lebke zapískal vietor, akoby v mojej hlave bola búrka."

10. Jeannette Niveyangenay: "Držal som si svoju oddelenú ruku dva týždne, potom sa stále oddelil a musel som ju vyhodiť, bolo mi 11 rokov."

11. Beatrice Bazaire: "Nemôžem sa pohybovať rukami, stratil som svojho manžela a rodinu, ako by som sa postaral o svoje deti?"

12. Mukaginiho špecializácia: "V katolíckej cirkvi v Gitongu ma bili na hlave železnými tyčami, pokúsili sa odstrihnúť lebku mačkou.

13. Samuel Nduwayo: "Stále dostávam hroziace listy. Viem, že moji susedia mi píšu."

14. Fanuel Sindajheb: "18. marca 1997 sa Hutu povstalci, ktorí utiekli do Konga, prišli do mojej školy v Nyanga a požadovali, aby boli Hutu a Tutsi oddelení, odmietli sme.

15. Priska Uvamakhora: "Veľmi miloval som svojho otca a miloval ma veľmi."

Foto (C) NYT / Myriam Abdelaziz